Igor Drotár: Mám tento šport rád a robím ho s láskou

Slovenský motoristický šport baví divákov a fanúšikov nielen zaujímavými autami, ale i osobnosťami za volantom. Nenájde sa hádam ani jeden poctivý fanúšik, ktorý by nepoznal meno Igora Drotára. Rodený Prešovčan ostáva verný tomuto športu aj tento rok. Čo ho motivuje, aké má plány s Dakarom, okruhovým pretekaním, či sa niečo zmenilo po roku 1989, ale aj ako sa pretekár vyrovnáva s haváriami, sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Igor, väčšina pretekárov sa v tvojom veku zúčastňuje podujatí už len exhibične. Kde sa teda berie v tebe tá energia, že stále konkuruješ aj mladším jazdcom?

Mňa ženie láska, sprevádza ma celý život. Tento šport mám veľmi rád. Obdivujem ľudí, ktorí dokážu vymyslieť úžasné autá, ktoré zvládnu toľko veľa. Tá láska a obdiv k ľuďom a technike sú hlavnými prísadami, ktoré ma ženú vpred. Potom je tu ešte ďalšia časť: som z východu - z Prešova a mám to tu rád. Chcem robiť dobré meno môjmu mestu, no i krajine a možno aj ten vyšší vek mi v tom pomáha. Idem stále rýchlo, aby som ukázal, že v Prešove a na Slovensku všeobecne sú výnimoční ľudia. Mám tento šport rád a robím ho s láskou - to je základ.

V pretekoch automobilov do vrchu dosahuješ stále špičkové výsledky. Čomu to pripisuješ?

Možno sa tradiční „kopciari“ trošku urazia, no kopec je o niečo ľahšia, i keď hlavne iná disciplína (než rely). Kopec sa naučím naspamäť a môžem absolvovať ľubovoľný počet tréningových jázd. To v rely nejde, tam idem do neznáma na dlhé trate, len na presný rozpis z dvoch tréningových prejazdov. Za posledných pár rokov urobili kopcové preteky veľký krok vpred a možno aj tým, že sem prišlo veľa špičkových jazdcov z rôznych disciplín. Zoberme si napríklad špičkového relystu Jožka Béreša, ktorý sedlal formulové auto a zúčastnil sa minulý rok všetkých kopcov. On síce preteká na inom aute, než ja, no je to veľmi zaujímavé a mňa teší, že doma aj v okolí dokážem vyhrať v kapotovaných autách. Viem sa „vopchať“ úplne dopredu v silnej konkurencii plechových áut aj na medzinárodných podujatiach Majstrovstiev Európy. Dobré auto, dobrý tím, dobré gumy, dobrá príprava a výsledok je potom jasný. A zrazu zistíš, že je jedno, koľko máš rokov. Čo je to napokon vek? Číslo? Poznám 50-ročných starcov a 70-ročných mladíkov. Aj ľudia s telesným hendikepom dokážu udivovať neuveriteľnými športovými výkonmi. Keď niečo chceš a máš to naozaj rád, nezáleží na veku, ani na ničom inom. Keď nebudem vládať, nebudem pretekať.

Ešte stále plánuješ pretekať na okruhoch?

Mám plány a jeden z týchto plánov je okruhové pretekanie. Môj postup je zhruba taký: stále cítim, že pôjdem Dakar. To by som veľmi chcel a verím, že by som to nejako zvládol, na štyroch kolesách s kapotou. Potom by som chcel niečo ľahšie - kráľovské preteky do vrchu na americkom Pikes Peak. To najľahšie by mohli byť tie okruhy, vyskúšať si ich a aspoň pochopiť princípy okruhového pretekania. Určite nie je jednoduché jazdiť na špici so skúsenými, ako nás o tom presvedčil aj veľký mág Sébastien Loeb. Preteky v priamom kontakte s inými sú v princípe niečo iné, než jazda na čas.

Ako to bolo pred rokom 1989, bolo pretekanie jednoduchšie, než teraz?

Na tú dobu to bolo... presne také isté, ako teraz... Akurát tí sponzori boli štátne organizácie, pod taktovkou Zväzarmu. Ten všetko organizoval. Hlavným cieľom športu bolo pripraviť špecialistov na vozenie generálov po bojovom poli. Čo je ďalšia obludnosť - keď chcete brániť mier, musíte pripravovať vojnu... Zväzarm, tak ako dnes SAMŠ (Slovenská asociácia motoristického športu - pozn. red.) vtedy pomáhal trochu viac. Veľké štátne firmy podporovali tento šport, lebo museli. Štát teda povedal, že na tento šport ide toľko peňazí a oni platili. Ten, kto mal väčšie ramená a výsledky, dostal viac - presne tak, ako dnes. Zmenilo sa len to, že dnes píšeme rok s „dvetisíc“ na začiatku, a nie s „tisícdeväťsto“...

Z iného súdka - ako sa pretekár vyrovnáva s haváriami?

Havária, aj keď vyzerá hrozne, no fyzicky nebolí, nemá až také následky. No ak to veľmi bolí a rekonvalescencia trvá dlhšie, vtedy vznikajú problémy. Ideálny stav je, ak v momente po havárii ideš znovu naplno a skončíš jazdu s dobrým pocitom. Potom na to zabudneš okamžite. Akonáhle to oddiaľuješ, vzniká neistota. Ak to veľmi bolí a nie si schopný hneď štartovať, trvá to trochu dlhšie. Poznám jazdcov, čo „dali veľké rany“ a dnes dosahujú svetové výsledky.

Pomôže ti po havárii, ale aj v samotnom súťažení jazdecká rutina?

Havária je nové poznanie a ak jazdíš dlho, pomôže ti i rutina súťažnej jazdy. No nesmieš do nej sklznúť, musíš stále hľadať motiváciu, ísť ďalej. Rutina je dobrá ako nástroj, nie ako cieľ. Musíš mať zámer: chcem to, alebo to. A musíš poznať kroky, ísť si za cieľom zodpovedne a systematicky. Len vtedy to funguje. Nielen v športe, ale všade.