Ak zalovíte trochu vo svojej pamäti, azda si spomeniete na to, ako sme vám priniesli správu o tom, že Zuzana Lieskovcová sa ako prvá Slovenka zúčastní rally súťaže v USA. Dnes prišiel čas na to, aby sme spoločne so Zuzanou na túto súťaž zaspomínali.

Zuzi, spoločne s Čechom, Martinom Špaňhelom si ako prvá Slovenska absolvovala rally súťaž Southern Ohio Forest Rally 2018. Kedy prišla myšlienka na štart rally súťaže v USA a prečo ste vybrali práve súťaž Southern Ohio Forest Rally 2018?

„S touto myšlienkou prišiel Martin asi pred rokom. Keďže býva v Columbuse a do Chillicote, kde sa súťaž koná je to asi hodinu jazdy autom. Práve na tieto preteky sa Martin, ako náruživý rallysta išiel pozrieť. Nasledoval telefonát, s otázkou, či by som s ním nechcela na spomínanej súťaži štartovať. Bral to totiž ako svoju domácu súťaž. Do Barumky, kde sme spolu štartovali, sme túto myšlienku nechali trochu bokom, ale hneď po nej sa začali prípravy. V Amerike je veľký problém prenajať súťažné auto, všetci majú vlastné, začalo sa pátranie po možnom prenájme. To sa podarilo až koncom roku s pomocou Patricka Moro, ktorý je vlastníkom jednej z dielni v Columbuse a pripravuje súťažné špeciály pre klientov, ale zároveň je aj riaditeľom podujatia SOFR. Vo februári sme si požiadali o americké licencie, keďže s FIA licenciou sme nemohli štartovať. Síce ju uznávajú, ale majú vlastné pravidlá o poistení a tie sú zahrnuté v licencii. V marci som si kupovala letenku, žiadala víza a učila sa aspoň ich základné predpisy, aby som sa aspoň na chvíľu odosobnila od FIA predpisov.“

Spomínaš iné predpisy, to by ma veľmi zaujímalo. V čom sú iné ako tie, ktoré poznáme vo FIA ?

„Keďže Rally America nespadá pod FIA, majú úplne iné predpisy, napríklad inak sa vchádza do časovky, inak sa počíta čas na prejazd. Rýchlostné skúšky nasledujú jedna za druhou, s minimálnymi prejazdami. Využívajú dvoj hodinové uzavreté parkovisko pred štartom, kde sa môžu fanúšikovia prejsť medzi autami, fotiť, či porozprávať sa so súťažiacimi. Bolo to takto po oba dni. V rámci bezpečnostnej výbavy jazdca majú predpísanú len kombinézu, prilbu a hans, spodné prádlo, kukly ani topánky nemusia byť homologované. Dosť veľkým prekvapením pre mňa bolo, že v RS nie je ani jeden usporiadateľ, len na štarte a v cieli, nemajú žiadne rádio body, žiadne gps. V prípade nehody a tých bolo celkom dosť, si sami jazdci korigovali ďalšie vozidlá a ich prejazdy popri ich havarovaných autách, odtiahnutí boli až neskôr. Na toto sme boli pripravení už zo školenia, ktoré sme ako nováčikovia :) museli absolvovať. Jediné čo máme spoločné, je postup pri poskytovaní prvej pomoci a odstavovanie vozidiel.“

Sú nejaké rozdiely aj pri obhliadkach trate, alebo to funguje rovnako ako u nás?

„Do štátov som prišla o päť dní skôr, chcela som si najprv pozrieť mesto a americký spôsob života. Počas týchto dní sme chodievali k Patovi do dielne, kde sa naše auto pripravovalo. Štandardne sme si nachystali sedačky a pásy, zvyšok sme nechali na chalanov, ktorí za štyri dni poskladali úplne nové auto s najazdenými 0 kilometrami. Vo štvrtok ráno sme absolvovali administratívne preberanie, kde nám odovzdali licencie a zároveň pozvali na školenie začiatočníkov :). Dostali sme itinerár na súťaž, itinerár na obhliadky a rozpis. Ich rozpis som si otvorila, prečítala a zatvorila :) Bol to šestkový - opačný rozpis, ktorý ja vôbec nepoznám, s priveľa podrobnými poznámkami v skratkách aj s vysvetlivkami, na ktoré nebol čas sa ich učiť. Obhliadky mali presný čas od-do a na každú sme mali čas len 20 min. Keďže sme mali len jeden prejazd RS, zvolili sme taktiku písania vlastného rozpisu, tak ako ho spolu poznáme a všetky RS sme si preto natočili na kameru, s tým že pri večeri bude kontrola.“

Poďme už konečne na trate a rýchlostné skúšky. Boli obdobné ako tie, na ktoré sme zvyknutí, alebo to bolo niečo úplne iné ?

„Trate boli naozaj krásne, také by sme si priali aj u nás. Úzke v hustých lesoch, so sypkou šotolinou. Prvý deň sa jazdilo v okolí Mc Arthur, tie boli pomalšie a technickejšie, druhý deň v okolí Chillicote v štátnych lesoch parku Zaleski bol rýchlejší aj s kúskom asfaltu. Po obhliadkach tratí som skonštatovala, že ani celá sezóna na Slovensku by mi nestačila na taký počet horizontov, aký bol tu :)“

Koľko rýchlostných skúšok mala súťaž ? Opakovali sa rýchlostné skúšky ako sme zvyknutí u nás ? Aký bol ich stav po prejazde celého štartového pola ?

„Rýchlostných skúšok bolo celkovo 22, pričom prvý deň sme absolvovali 15 z nich o dĺžke 74 míl (118 km). Iba 5 z nich sa opakovalo, 10 bolo samostatných. Po absolvovaní 8 testov nás čakal hodinový servis, následne sme absolvovali zvyšných 7 a večer končil v servisnej zóne. Uzavreté parkovisko medzi jednotlivými etapami v USA nepoznajú, autá mechanici naložili a previezli do mesta Chillicote, kde bol druhý servis pre nasledujúci deň. Druhý deň sme absolvovali 6 testov v dĺžke 44 míl (70 km), ktoré sa už jazdili ako u nás , čiže 3 rýchlostky dvakrát. Posledným testom bola Super špeciálka na šotolinovom okruhu, ktorý sme absolvovali najskôr jedným smerom a následne v opačnom smere. Dosiahnuté časy sa spočítali to bol náš výsledný čas za túto rýchlostnú skúšku.“

Určite ma zaujíma aj to ako vyzerala organizačná stránka, divácka kulisa a v neposlednom rade aj medializácia podujatia.

„Organizátori boli naozaj priateľskí, vychádzali v ústrety každému a všetko klapalo a švajčiarske hodinky, žiadne prerušenie súťaže, žiadne meškanie. Čo sa týka médií, tých som veľa nepostrehla, u nás je toho podstatne viac a divácka kulisa? O tom sme s Martinom vedeli dopredu, že tam nikoho nebude. Rýchlostné skúšky boli uzavreté, bez prístupu divákov, len na niektorých miestach boli divácke zóny a spolu s nimi aj fotografi a kameramani.“

Vyskytli sa nejaké problémy, kvôli ktorým sa už zdalo, že budete musieť odstúpiť, alebo išlo všetko ako po masle ?

„Hneď v úvode súťaže naše auto neprešlo technickým preberaním, pretože spolujazdcove dvere na Subaru boli použité z autokrosu, ale podarilo sa nám ich vymeniť a ponáhľať sa do UP. To sme stihli 15 min pred jeho zatvorením (ostatné autá tam už stáli 2 hodiny). Itinerár mali pekne spracovaný, veľmi rýchlo som si zvykla na míle a to prepočítavanie. Osobne som mala obavy zo štrkáčov, ktorých boli plné lesy, len nech tam niekde nezostaneme :) a často nás upozorňovali na pobehujúce kojoty. Trate boli pre nás oboch nové, nikdy sme u nás niečo také nejazdili, chceli sme to dôjsť do cieľa a získať čo najviac skúseností. Štartovali sme so starším typom Subaru Impreza, kde bol len 2,5 l motor bez turba, bolo to vlastne auto postavené v absolútnej sérii do triedy Open Light. V tej istej triede ale s nami štartovali aj autá s turbami a sekvenciami bez restriktorov, ktoré mali podstatne väčšie množstvo koní pod kapotou. Navyše sme nevedeli, kto je aký „strelec“, takže sme si išli vlastnú rally a v priebehu súťaže sme umiestnenie vlastne vôbec neriešili.

A výsledkom bolo ......

„Pätnáste miesto absolútneho poradia, s čím sme vôbec nepočítali. Čo sa týka výsledkov, tie sme veľmi neriešili, hlavne z dôvodov, ktoré som opísala v predchádzajúcej odpovedi. V cieli sme spoločne skonštatovali, že aj s dvomi veľkými krízovkami, sme tak ťažkú rally súťaž ešte nikdy nezažili. Spoznala som veľa úžasných ľudí, zanietených pre tento šport. Väčšina štartovnej listiny boli jazdci z rôznych krajín ako Poľsko, Argentína, Brazília, Jamajka, Grécko, či Portugalsko. Všetci žijú v Amerike, ale prezentujú sa pod národnými vlajkami, čo ma veľmi milo prekvapilo.“

Výborný úspech. Ten predpovedá ďalšie plány. Aké budú ?

„Som Martinovi veľmi vďačná za toto pozvanie, do jeho, už teraz domova. Bol to neskutočný zážitok a skúsenosti na celý život. Čo sa týka ďalších plánov, je skoro o nich hovoriť, hoci u nás je sezóna v plnom prúde. Či si s Martinom ešte niekedy strihnem rally v USA, alebo Barumku ? Neviem, padla už myšlienka na Michigan. Takže nič nie je nemožné. Nechajme sa prekvapiť.

Ďakujem za rozhovor a prajem veľa úspechov.