Je týždeň po veľkom podujatí a až teraz si uvedomujem, čo všetko človeku dáva šport a o koľko bohatší je človek, keď v niečo verí. Keď ma Pali vzal minulí rok na Barumku, len so závisťou som sledovala súťažiace posádky a v kútiku duše som si priala byť v ich koži. Dúfala som, že aj mne sa raz podarí na tomto preteku odštartovať.

Keď sme si robili plány na tohtoročnú sezónu objavila sa myšlienka štartovať aj v Zlíne a čím viac sa blížil termín preteku, tým sa táto myšlienka stávala reálnejšou. Realita sa stala skutočnosťou, keď ma Pali prekvapil v práci a oznámil mi, že sa balíme a na spomínanej Barumke štartujeme. Hneď som si naštudovala všetky informácie v zvláštnych ustanoveniach a čakala som na zverejnenie oficiálneho zoznamu prijatých prihlášok. Nakúpila som si o polovicu viac zošitov a fixiek na písanie rozpisov, lebo dĺžky RS sľubovali zapísanie možno stovky strán, ale poviem Vám, bolo ich viac a tak sa rozpis po obhliadke trate a shakedowne zmestil presne na 148 strán. Sobotňajšie písanie bolo pre mňa nekonečné. Nervozita a napätie asi zohrali svoje a tak som od prvých kilometrov v aute bojovala ako malé dieťa na školskom výlete, keď mu pani učiteľka drží pred nosom igelitový sáčok. Iste viete o čom hovorím. Povedali by ste si, že spolujazdcovi predsa nemôže byť v aute zle, a verte mi veru, že môže ... a ešte ako. Kým Pali si dal výdatný obedík, ja som bojovala s fľaštičkou božskej Mattoni a modlila som sa, nech už nemusím sadnúť do auta. Po prekontrolovaní posledných kilometrov, čo bolo okolo 18 hodiny som si udelila nobelovu cenu a bobríka za bojovnosť.

Z obhliadky trate som síce nemala nič, pretože som si z nej vôbec nič nepamätala. Ani miesta štartov, ani cieľov no proste úplné okno. Celú tú hŕbu strán ale bolo treba ešte prepísať a tak som mala minimálne do polnoci o program postarané. Štvrtkové ráno sa už nieslo v pohode. Pocit v idúcom aute ešte nebol 100% ale už som aspoň bola schopná vnímať okolie a nie iba mihajúce sa stromy. Dokonca som si už aj dovolila jesť a to už bolo čo povedať. Po napísaní (opäť) obrovského počtu strán samými P2 150 L2 50 HOR sme toho mali obaja plné zuby a to nás ešte čakala polnočná obhliadka mestského okruhu. Áno čítate dobre. Rozpis sme začali písať niekedy po polnoci a poviem Vám miestami to tam vyzeralo na dobre organizovaný chaos. Do postele som padla ako handrová bábika okolo druhej nadránom. Ráno tu bolo raz dva a bolo treba vyskúšať auto na shakedowne. Na slnku bolo minimálne 35C´ a keď sme sa naobliekali do spodného prádla a kombinéz a začali sa potiť, no poviem Vám, mala som toho akurát tak dosť. Keď sme sa konečne povyzliekali rýchlo bolo teba prepisovať tých zvyšných asi 80 strán, aby bolo čo diktovať. Pali bol viditeľne nervózny nakoľko odišiel s našou Fabkou do Zlína nainštalovať kamerový systém do auta mňa si zabudol vziať so sebou! Všimli si ma až naši odchádzajúci mechanici, ktorí ma zviezli so sebou a tak som nezmeškala slávnostný štart. Na parkovisku som, vlastne nie len ja ale všetci spolujazdci naokolo písali a gumovali o dušu, ako by im za to niekto platil. Po mnohých srandičkách a vtipoch sme sa presunuli na štart mestského okruhu.

Bolo to tu, 21 hodina, Kopecký dokrúžil a všetci čakali na prvé auto na štarte. Ruky sa mi chveli ale keď nás štartérka odštartovala, Pali zapol naplno a vyťažil hádam z auta maximum. Najslabšie auto, ale nie posledný čas. No v tej chvíli to bolo absolútne nepodstatné. Dali dme si dve - tri pivká, pozreli na „veľkých“ a išli spať ... čakal nás dlhý deň. Ráno ako obvykle štart z rampy, servis a cesta na RSky, z ktorých som mala v hlave guláš, čo sa prejavilo na tretej RS, keď som sa hneď po štarte stratila v rozpise a pár zákrut mi trvalo kým som sa našla. Obrovským prekvapením dňa boli chalani z Košíc, ktorí sa nám doslova skoro vrhli pod auto, aby nám ukázali krásnu bielu plachtu s nápisom a tak nám dali vedieť, že nám držia palce. Ja som skoro prestala aj čítať a bol to super pocit. Chalani ďakujeme! Poslednú RS kvôli havárii organizátori zrušili a tak sme blúdili obchádzkovými trasami, čo bola dosť adrenalínova disciplína stihnúť prísť do časovky včas. No ale podarilo sa a mali sme po prvom dni. Auto sme zaparkovali a pripravovali sme sa na nedeľnú jazdu. Inštruktáž znela, budíček a ranný odchod. Ten sa síce skoro nepodaril kvôli malému nedorozumeniu s časom :o) ale intuícia vyhrala, ako zázrakom som sa zobudila o hodinu skôr a zalarmovala som Paliho. Nikdy som ho ešte počas nášho spoločného fungovania nevidela sa tak rýchlo vychystať ako práve v to nedeľné ráno. Po hektickom ráne sa ale situácia upokojila, čo sa však neprejavilo v jednej P2, lebo Palko podobne ako na rally v Bratislave zabudol akosi brzdiť a podraďovať a tak sme v trávičke na poli napásli kone pod kapotou a pokračovali sme po krátkej zmene smeru jazdy opäť v pred. Na RS Kudlovice sme pri prvom prejazde mali nemalý problémik s krásnou kombináciou dvoch zákrut kde sme boli asi dosť rýchli a vtedy mi pomohol otčenáš, ktorý ma v detstve naučila moja stará mama. Na poslednej RS Helenkovice som zistila, že asi 2km pred cieľom mi prestali pasovať zákruty či čo a tak navigácia do cieľa znela : „Pali ja neviem, neviem, P2 tak nie neviem, P4 neviem sa nájsť aha cieľ“.

Druhé kolečko už bolo v pohode, len sme sa modlili, aby nezapršalo z približujúcich sa mračien. Aj keď to naše auto nie je najrýchlejšie v nedeľu nám GPS nameralo maximálku 154km/h a verte na tej úzkej ceste v lese je to celkom dosť. Do posledného servisu sme sa tešili ako deti na prázdniny a na cieľovej rampe som mala pocit porovnateľný s pocitom malého dieťaťa na Vianoce. Bolo dokonané. Barumka bola zrazu za nami. Poháre som si niesla ako Mr.Bean index, keď dostal prvý zápočet a to nás ešte čakala dlhá cesta domov. Nepospali sme a tak sme našu dlhú cestu ukončili každý vo svojej postieľke nekonečne unavený, ale neskutočne šťastný. Aj toto rozprávanie vzniklo tiež v aute, kde inde :o) ale už na úplne inej ceste a len tak z dlhej chvíle. Ďakujem všetkým, ktorí sa pričinili o to, aby som mohla povestnú Barumku sledovať z horúceho sedadla a tebe Pali, že si ma povozil.